Teatrálne ho objal okolo pliec a ucítil  prenikavú vôňu jeho parfumu.

„Som rád, že si sa vrátil“ takmer šepkal v dojatí.

„Ahoj! Si tu nový? Ešte som ťa tu nevidela.“

„Vlastne áno. Len predvčerom som sa nasťahoval.“

„Aha. Tak jasné potom. Prečo si sa sťahoval?“

„Doteraz som býval s rodičmi, ale už som na to asi pristarý.“

„Mne sa nezdáš pristarý. Určite sa ešte uvidíme. Rada som ťa spoznala. A ozaj ako sa voláš vlastne? Ja som Ivana.“

„Tibor. Tiež som ťa rád spoznal. Maj sa zatiaľ.“

„Veď aj ja som rád“ precedil pomedzi zuby, a myslel iba na to, ako sa vymaniť z tejto blbej a hlavne nepríjemnej situácie.

„Poďme na jedno malé.“

„Ahoj. Si poľovník?“

„Ahoj. Čo?“

„Vidím, že máš predplatený poľovnícky časopis.“

„Aha. To myslíš. To je omyl. Chodí to stále na túto adresu, ale predplatené to má ten pán, čo tu býval predo mnou.“

„Aha. Tak ako sa ti býva? Zvykol si si už? Koľko tu už si? Dva týždne?“

„Za chvíľu mesiac.“

„Vážne? Dosť dlho na to, že sa takmer nepoznáme.“

„To je pravda. Neskúsime to nejak zmeniť? Nechcela by si ísť so mnou v sobotu na večeru?“

„Prepáč. Nemôžem.“

„Priateľ?“

„Nie. V sobotu robím. Môžeš v piatok?“

„Jasné. Super. O ôsmej?“
“Fajn. O ôsmej.“

„No vlastne som hodne unavený z cesty, nevysvetľuj si to zle, ale bola to fakt otrava.“

Odpovedal mu na to Tibor, a vzápätí sa pomalým pohybom dostal z jeho objatia, načo sa mu Robo prekvapene pozrel priamo do tváre. Nezbadal v nej však to, čo by si želal. Nevidel v nej ani náznak akejkoľvek náklonnosti. Videl v nej pohŕdanie, nanajvýš tak súcit. Takmer sa tam rozplakal. On - učiteľ v špeciálnej škole, čo sa každodenne stretáva so srdcervúcimi prípadmi postihnutých  detí.

„Dobre, tak niekedy nabudúce.“ zvrtol sa a odišiel hore po schodoch do svojho bytu. Tibor za ním chvíľu pozeral a snažil sa nemyslieť na to, čo asi práve tak spôsobil citlivému Robovi. Nemusel sa však snažiť dlho, po schodoch práve zbehla Ivana.

„Ach, ahoj, tak už si sa s ním porozprával?“

 „Len sme sa pozdravili.“ odvetil takmer nečujne, vyrážajúc jednotlivé hlásky skoro nahnevane.

„Myslíš, že sa ešte hnevajú pre ten obrus?“

„Samozrejme, že nie. Ani vtedy sa nehnevali. Veď o nič nešlo.“

„Určite už ľutujú, že ma vôbec pozvali. Na sto percent som na nich nespravila dobrý dojem.“

„Prestaň už, prosím ťa. Mojim rodičom záleží v prvom rade na vyšívaných obrusoch po babičke. Až potom na mojom šťastí.“

„Haha. Ozaj vtipné. Ty si nerozlial celý pohár vína, keď som ťa zoznamovala s mojimi rodičmi.“

„Ale ty si smiešna. O tejto hlúposti sa už nemienim ďalej baviť. Bola si fajn a naši ťa budú mať radi, ako každý, kto ťa pozná.“

 „Však sa len pýtam, čo si nervózny?“

„Prepáč , nemyslel som to zle. To len tie jeho reči, nemôžem to už vydržať. Hnusí sa mi celý, aký je. Nadržaný buzerant. Čo je však na tom najhoršie, že polovica ľudí, čo ma pozná, si teraz myslí o mne to isté!“

„Načo ti je toľko katalógov z cestoviek?“

„Vlastne som myslel, že by sme sa mohli ísť niekam pozrieť. Španielsko, Veľká Británia alebo nejaká Kanada?“

„Čože? Dobre vieš, že si to nemôžem dovoliť.“

„Moji rodičia by nám to zaplatili.“

„To nechcem, dobre to vieš. A vieš aj to, že nemôžem odísť cez semester. Čo ťa to vôbec napadlo?“

„Neviem. Len taká myšlienka.“

„Vážne sa ťa pýtam. Prečo práve teraz chceš niekam cestovať?“

„Lebo to už dlhšie nevydržím. Preto.“

„Nerada ti to hovorím, ale máš asi pravdu. A práve preto by si mu to konečne mal povedať. Jasne a rovno do očí, inak to môže trvať večne.“

„Viem, ale je to ťažšie, ako som si myslel. A okrem toho, myslel som si, že to už dávno pochopil. Keď pre nič iné, tak pre tie dva mesiace, čo som sa mu vyhýbal, a pre tie reči, ktoré vyvrcholili mojim  odchodom do Kanady!“

Robo si najskôr myslel, že zle počuje. Keď však jasne rozoznal Tiborov hlas, rozhodol sa, že si vypočuje, o kom sa tam vlastne rozprávajú. Vyšiel si na polhodinku zabehať, čo však počul, mu tep zrýchlilo viac než dve hodiny behu. “Hnusný buzerant.“ Hneď vedel, o kom je reč. Pomalým krokom sa vrátil o dve poschodia vyššie, otočil kľúčom, otvoril si dvere do svojho jednoizbového bytu a zavrel za sebou, tak ticho, ako to len v tomto rozrušení dokázal. Takto je to teda. Robo si myslel, že svoje city tají dobre, teraz však vidí, že tomu tak nebolo.

Keď sa Tibor o dva dni vracal z návštevy u rodičov - ktorí ho chceli po finančne náročnej ceste, ktorú mu dali ako darček, vidieť - neprekvapil ho pohľad na policajné auto zaparkované pred ich panelákom. Ich štvrť nebola práve najfajnovejšia, a párkrát sa mu taký pohľad už naskytol. Čo ho predsa len trochu vzrušilo, bol pohrebný voz zaparkovaný za rohom. Keď ale prechádzal okolo dverí na druhom poschodí, nemohol uveriť, tomu, čo vidí - vylomené dvere, mechanicky sa pohybujúcich policajtov, mužov v čiernych oblekoch...

Robo toho vo svojom liste na rozlúčku nenapísal mnoho. Veď na čo aj..?