Ťažké kvapky dopadali na okno, a ja som myslel na ňu, ako vlastne v poslednom čase stále. Ale to by bol iný príbeh a o tom teraz nechcem rozprávať.
Jediné, o čom stojí za to písať je život sám. Život vo svojej najčistejšej forme. A záleží na každom z nás aká tá forma bude, akú si ju každý vysníva a potom zrealizuje.
Jediné, o čom stojí písať podľa mňa je písanie samo. Písanie vo svojej najčistejšej forme. Nemám na mysli písanie pre niekoho. Písanie samo o sebe a pre seba. Kerouac to nazýval očistou a pri tejto očiste hneď spálil, čo napísal. A to jediné má podľa mňa zmysel. Nechcem tým povedať, že všetci autori bestsellerov, alebo aj ostatný autori, ktorí predávajú svoje knihy v stovkách či iba desiatkach, sú zlí. Tvrdím len, a to je len môj osobný názor, že najlepšia škola písania ja Kerouacova očista. A ak sa náhodou niekedy v budúcnosti presvedčím o opaku, teda, že to nič nenaučí človeka o písaní, minimálne to musí byť dobré ako očista sama.
Po celý náš život sa snažíme niekam dostať, k niečomu sa dopracovať. Niekto k tomu potrebuje len papier a pero.
Životné ciele rozličných ľudí sú rozličné. Niekto sa snaží dospieť k majetku, niekto chce mať veľkú rodinu, a niekto sa snaží dosiahnuť pokoj mysle v starobylých múdrostiach rôznych náboženstiev. A sú aj takí, čo nechcú nič iné, len žiť ako naši predkovia v krásnej harmónii v prírode a s ňou.
Aj tak je dôležitá iba jediná vec, a to, aby keď sa na smrteľnej posteli ohliadnete späť a uvidíte celý svoj život, aby ste jednoducho nič neľutovali. Lenže ako to dosiahnuť? A čo nám k tomu pomôže, čo nás k tomu dovedie? Starobylá múdrosť zen-budhizmu, ktorú hľadajú milióny ľudí milióny rokov...
Čo nám ale môže zabezpečiť pokoj mysle, ešte kým sme na tejto planéte? Každý má na to vlastnú odpoveď a každý dúfa, že práve tá jeho je skutočná a pravdivá. Mne osobne k tomuto pokoju dopomáha a bude dopomáhať veta, ktorú vyslovil Gary Snyder:“ Zem je čerstvá planéta, tak prečo si robiť starosti?“ Týchto pár slov vyjadruje takú pravdu, ako asi nič iné. Keď som sa nad tým trocha hlbšie zamyslel, prišiel som na to, že práve táto veta môže byť kľúčom ku šťastiu každého z nás. Lepšie povedané, tá veta nám ešte nič nezabezpečí, ale život riadený touto vetou by musel byť určite šťastný. Už len nabrať odvahu a začať podľa toho aj žiť...
Iný múdry človek povedal, že šťastný budeme len vtedy, keď sa naučíme žiť len pre prítomnosť, teda, že sa nebudeme zaoberať minulosťou a ani budúcnosťou. Aj to by mohla byť pravda, avšak zasa si to vyžaduje odvahu začať podľa toho žiť. Je teda najdôležitejšia odvaha? Pre niekoho určite, ale nie pre mňa.
Aby som bol úprimný, k písaniu tejto poviedky som sa odhodlal po prečítaní dvoch, či troch diel Jacka Kerouaca, o ktorom bolo známe, že žil, ako chcel. Netrápili ho peniaze či účty, nemal veľký majetok a napriek tomu bol skutočne šťastný. Nehovoriac o tom, že jeho diela pozná doslova celý svet, ba dokonca jedno z nich sa je považované za akúsi bibliu jednej generácie. Po určitom čase, ktorý uplynul od prečítania toho diela moje oduševnenie pre túto poviedku už nie je také silné. Je však stále dosť silné na to, aby pre mňa Kerouac zostával vzorom a aby som i naďalej túžil žiť tak, ako on.
Komentáre