Ťažké čierne mraky sa preháňali po oblohe presne tak, ako sa smútok preháňal v mojej duši. Neviem presne definovať ten smútok, ale každý z nás ho občas pociťuje. A nehovorím to preto, lebo si to myslím, ale preto lebo to viem. Je to ako z láskou - neviete mi ju popísať, ani zaradiť do žiadnej z našich prízemných kategórii. Predsa tu však je, a nezmizne z tohto sveta, lebo potom by to už nebol tento svet! Ja osobne som presvedčený, o tom, že vás takéto trápne a nepodstatné reči nezaujímajú. A okrem toho, aby som pravdu povedal, ani ja ich nepovažujem za dvakrát dôležité, ale pre môj osobný rast považujem za dôležité písať o nich. A preto táto poviedka vznikne! Nezáleží na tom, čo ma k tomu vedie. Možno potreba, zanechať niečo na tomto svete, čo by tu po mne zostalo. Zostalo ešte dlho po mne. A možno obyčajná puberta, ktorá ma ženie do vecí, o ktorých neviem nič, alebo len veľmi málo, a ktorá ma núti robiť niečo, čím by som vynikal nad ostatnými. Ja však asi naozaj chcem vynikať nad ostatnými, spôsobom, akým vynikali a dodnes vynikajú Hemingway, Kerouac či Salinger. To však asi nikdy nedosiahnem. Môže to však byť môj cieľ, či nie?
Ľutujem, len to, že môj cieľ je taký úbohý. Keby som sa napríklad snažil, aby netrpeli malé deti, bolo by to ušľachtilejšie - poznal som napríklad malého chlapca, ktorého som si často všímal. Bol z rozvrátenej rodiny, akých asi nie je až tak málo. On v živote nemal nič, naozaj len to, čo nevyhnutne potreboval k životu. A ak by vás náhodou zaujímalo, aké mal hračky, boli to staré zubné kefky, alebo štipce, ktoré našiel pod oknami bytovky. Raz, keď som sa zo zvedavosti opýtal, čo mal dnes na obed, jednoducho mi povedal, že si nevie spomenúť. Strašne som toho chlapca ľutoval, pravdepodobne najviac, zo všetkých ľudí, ktorých som poznal. V súvislosti s týmto chlapcom napadá mi spomienka, ktorú mám zakorenenú hlboko v mojej hlave. Totiž bolo to takto - kamarát mi povedal, aby som sa išiel pozrieť do pivnice, že niečo uvidím. A aj som uvidel – toho chlapca, ako tam so svojou sestrou robí veci, ktoré bežne nerobia deväť ročné deti, a už vôbec nie so svojimi sestrami. Ten chlapec bol jednoducho zanedbávaný! Slovo ľútosť ani nedokáže vyjadriť to, čo som cítil k tomu chlapcovi. Čo bolo na celej veci najzvláštnejšie a najnormálnejšie zároveň bolo to, že on sa na nič nesťažoval, nikdy som ho nevidel nešťastného, preto, aký život žil. Len raz som ho videl smutného, len raz som ho videl plakať, a pamätám sa na to doteraz, akoby to bolo včera, a pritom sa to stalo dobrých pár rokov dozadu. Bolo to presne na Veľkú noc - jeden z mála dní, kedy i tie najchudobnejšie deti si môžu zarobiť nejaké vlastné peniaze. To bol aj prípad chlapca, o ktorom rozprávam a ktorý určite nebol zvyknutý na to, že môže disponovať vlastnými peniazmi. Pochodil všetkých svojich príbuzných aj známych a s pár drobnými vo vreckách, ktoré mohli predstavovať viac ako kedy mal, sa vracal domov. Vracal sa však cez cigánsku štvrť, ktorá nebola bezpečná mnohokrát ani pre policajtov, nie to pre deväťročné dieťa. Keď som ho v ten deň stretol, bol už bez tých peňazí. Strašne plakal a ja sa pamätám, na to ako som ho ľutoval a zároveň strašne nenávidel tých cigánov, ktorí mu to spravili. Viem, že detinské pocity ovládli moju myseľ, no ja som sa nemohol premôcť. Nevedel, ako sa volajú, ani mi ich nevedel popísať. A aj keby vedel, na veci by to asi nič nezmenilo. Ten chlapec nemal nič. A ešte aj na to nič mu siahli. Ten chlapec plakal, a ja som ho nesmierne ľutoval a ľutujem ho dodnes, aj keď si uvedomujem, že ľútosť možno nie je práve ten pocit, ktorý by som mal mať pri spomienkach na toho chlapca. Už dlho som ho nevidel, neviem, čo s ním je a ani ako teraz žije. Snáď lepšie, ale sám tomu neverím.
Tak napríklad tomuto konkrétnemu chlapcovi by som mohol pomôcť, a ak aj nie, aspoň to mohol byť môj cieľ. Nie je však. Možno som preto horší človek, a možno len prízemnejší a egoistickejší ako by som mal a mohol byť. Toto poznanie ale nezmení môj cieľ, ktorým aj naďalej zostáva túžba po výnimočnosti. A či by bol problém, túto métu vymeniť za inú, spoločnosti osožnejšiu? Čo však je človeku osožnejšie ako to, keď si prečíta ozaj dobrú knihu? A práve takú by som raz chcel vytvoriť!
Komentáre