Vtrhol do svojej izby a okamžite zamieril ku skrini, ktorá stála v kúte. Presne vedel, čo z nej vyberie, nevedel však celkom presne, čo s tým urobí, kam a hlavne za kým s tým pôjde. Isto vedel len jedinú vec, a to že s tým niečo musí urobiť. Jeho najlepší kamarát dostal totiž strašnú bitku, za niečo, čo neurobil. Čo však bolo na celej veci najhoršie, bol fakt, že to urobil on sám. Miro teda prešiel ku skrini, siahol do najvrchnejšej police za kopu svojich i bratových vecí a vytiahol mobil. Mobil, ktorý bol až moc malý a moc drahý, na to, aby ho mohol vlastniť Miro, ktorého mama bola zamestnaná ako upratovačka, a otec ako stolár, ibaže vo väzenskej dielni. Pobral sa s ním späť von, teraz však už pomalšie a rozvážnejšie, pretože si potreboval premyslieť, čo urobí ďalej. Ale on to už vlastne vedel - musí ho vrátiť Janovi. Musí to spraviť, inak by bol odpísaný. Jednak u všetkých kamošov, ktorí by ho odsúdili za to, že sa nepriznal, a za to, že si to zaňho odskákal Rišo, ale aj u Jana, ktorí by na to určite po čase prišiel.
Našiel ho vo vinárni. Šiel rovno za ním, a bez akýchkoľvek rozpakov vytiahol jeho telefón - na rozpaky bol totiž príliš vystrašený - vedel , že toto je Janove územie, a to znamenalo, že odtiaľto nemusí vyjsť po vlastných. Janovi by stačilo kývnuť rukou, a veľa ochotných chalanov, ktorí mu lezú do riti za vidinou jeho priazne, by mu polámalo nohy, a možno nie len to.
„Bola to hlúposť, prepáč, fakt ma to mrzí, neviem, čo ti mám povedať, ak by som pre teba mohol niečo urobiť, stačí povedať, viem, že sa to len tak nebude dať odčiniť, ale musel som sa ti priznať, hlavne po tom, čo si dnes urobil Rišovi,“ slová mu šli od srdca a myslel to úprimne.
„Ty vymletý magor čo si si myslel, že ti to len tak prejde? Vy chudáci ste všetci sprostí. Daj sem ten mobil z tvojich špinavých papŕč a vypadni odtiaľto.“
„Takže je to vybavené?“ spýtal sa s nádejou v hlase.
„Hej, ale vypadni už!“
Cítil sa strašne fajn, po veľmi dlhom čase. Bolo toho naňho priveľa. Nebol síce žiadny anjelik, ale okradnúť bohatého Jana, ktorí mal len 18, ale kamošov na každý prst aspoň päť nebola hračka. Jano bol svojimi známosťami povestný - vždy a všetko za neho vybavovali chalani z chudobných rodín, ktorých si bolo ľahké zaviazať.
Za peniaze, čo by dostal Miro za telefón mal v pláne užívať si aspoň také tri mesiace, spolu s Rišom. Celkom jasne mal pred očami to množstvo materiálu a chľastu, čo by z toho bolo. Vlastne tie prachy ani nepotreboval, ale ani ich nikdy nemal. Človek chce vždy to, čo nemôže mať...
Chcel rýchlo vypadnúť z tejto štvrte, a tak zamieril rovno na ihrisko, čo bolo za jeho panelákom. Po tomto zážitku si potreboval vyvodiť ilúziu bezpečia. Vedel, že na ihrisku budú všetci chalani, ktorí by sa za neho pobili. Boli tam - hrali basketbal, on však na to nemal náladu. Chvíľu sa len tak flákal. Nič ho nebavilo. Tušil, čo ho štve. Bol to Rišo a jeho zlomená ruka. Mal výčitky svedomia, a tak sa rozhodol, že pôjde za ním domov.
Rišo bol doma sám- jeho mama si nemohla dovoliť zobrať voľno a starať sa o Riša, ktorý by to potreboval.
Otvoril Mirovi až po značnej chvíli klopania- bol len v obnosenom župane, ktorý už pravdepodobne vystriedali všetci jeho bratia - samozrejme až po ich otcovi.
„Nazdar, už som myslel, že sem ani nezablúdiš“ veselo zahlásil Rišo
„To bolo jasné, že ťa prídem pozrieť, ale mal som ešte niečo dôležité na práci“
„Tuším, že sa z teba stáva nejaký vážny magor.“
„Len si rob srandu, týka sa to aj teba - a vlastne preto som aj prišiel“
„Zase niečo s tým sprostým telefónom, ja som si myslel, že aspoň ty mi budeš veriť!“ úsmev sa mu vytratil z tváre tak rýchlo, ako sa na nej objavil.
„Jasné, že ti verím. A okrem toho ja viem na sto percent, ž si to neurobil ty. Urobil som to totiž ja!“ vyhlásil trochu ostrejšie ako mal a chcel.
„Čože? Nemyslíš, že teraz asi nemám náladu na vtipy?“ zarazil sa Rišo.
„Lenže ja si nerobím srandu. V piatok večer sa mi naskytla ideálna príležitosť. Bol ožratý a ja som tie prachy chcel pre nás oboch“ teraz hovoril už podstatne pokornejším tónom.
„Takže takto je to. A ja som sa tešil ako si to niekto odnesie, keď zistíme kto to spravil. Predstavoval som si ako za ním prídeme a ja sa mu pekne pomstím za tú ruku. To však už nebude možné. Škoda.“
„Fakt ma to mrzí. Nevedel som, že Janovi napadne, že si to spravil ty. Prepáč. Ja som mu už ten telefón vrátil.“
„Musel si vedieť, že Jano to nenechá tak a niekto na to doplatí“ stále sa nevedel upokojiť Rišo.
„Nemyslel som až tak dopredu...“nevedel, čo iné mu má povedať.
„Zato Jano myslel! A teraz by si už mal ísť.“
„Jasné. Pôjdem. Ale musíš vedieť, že ma to strašne mrzí. Prepáč.“
„Čau.“ Vyprevádzal Mira Rišo, ktorý sa stále nevedel spamätať zo šoku.
Miro bol na tom horšie, ako pred návštevou u Riša. Bolo už neskoro keď sa rozhodol ísť domov. Vracal sa pomalým krokom a už si pripravoval kľúče od vchodových dverí, a práve vtedy spoza rohu vybehli štyria chalani. Tento boj bol nerovný a už dopredu bolo jasné, kto z neho ako vyjde. Pre Mira to nebolo nič nové a nebolo by to pre neho až také strašné, keby nebol zbadal Riša, ako sa spoza rohu prizerá...
Komentáre