migi

Zas raz sa to cele pokazilo...vlastne nie, ja som to zas raz cele pokazil...ktovie, čim to je, že vždy keď to najmenej potrebujem a všade, kde sa to najmenej hodí to pokazím tým najnevhodnejším spôsobom...ale možno to tak jednoducho v živote chodí.. to by bolo fajn, keby to tak bolo.. znamenalo by to totiž, že nie som jediný hlupák, ktorý vždy všetko pokazí, ktorý nevie vôbec, alebo takmer vôbec komunikovať s ľuďmi, ktorých má vo svojom blízkom okolí.. myslím hlavne ľudí opačného pohlavia... samozrejme, že nie so všetkými, ale proste s niektorými...ale vážne sa mi páči myšlienka, že to tak proste v živote chodí...a možno sa zas raz len nasilu snažím byť hlbokomyseľný.. určite by to nebolo po prvý raz.. minule v autobuse ma napríklad napadali veľmi zaujímavé myšlienky a sľúbil som sám sebe ,že keď sa k tomu dostanem, tak si ich zapíšem.. napríklad ma napadlo a bol som o tom v tej chvíli dosť hlboko presvedčený, že absolútne nič, ale úplne vôbec nič sa na tomto svete nedeje, preto, že by sme si to želali my...naozaj je to na zamyslenie.. a myslel som to asi takto...jednoducho cely náš život sa v okamihu nášho narodenia začne odvíjať, prepáčte to beletristické slovne spojenie, ako klbko.. a odvíja sa až do chvíle, kedy tento svet definitívne opustime...neodvíja sa ale tak, ako chceme my.. proste úplne každá vec, ktorú v živote spravíme, aj ta najväčšia banalita, musí bezpodmienečne ovplyvniť tu ďalšiu, ktorá za ňou nasleduje.. a tak to ide až do konca...teraz by ste mi mohli napríklad veľmi ľahko a logicky oponovať, že to tak nie je, že napríklad idete večer s kamarátmi von len a len preto, že to chcete vy a nič iné na to nevplýva. Ja ale tvrdím, že je to hlúposť...milióny vecí majú vplyv na naše každodenné rozhodnutia a ani jedno z nich nie je naše. S kamarátmi von pôjdete, ak stihnete autobus, autobus stihnete, ak načas vyrazíte z domu, z domu vyrazíte na čas, ak  sa stihnete načas pripraviť, pripraviť sa stihnete, ak si nájdete včas ponožky a tričko, ktoré nájdete, len ak viete, kde ich hľadať, teda či už sú oprate a tričko vyžehlené. Znie to hlúpo, sám si to dobre uvedomujem, a nie len, keď si spätne tieto riadky čítam, ale dokonca aj vtedy, keď ich píšem a to je teda dosť zvláštne písať niečo, o čom viete, že je to hlúposť. Ja si ale jednoducho nejako neviem pomôcť. Vlastne pravda je taká, že si pomôcť nechcem.. Sám neviem, prečo, ale keď len tak píšem, tak sa tak akosi lepšie cítim, po zbabranom dni, akým dnešok rozhodne bol a akosi mi ani nezáleží na tom, čo píšem.. Proste len tak píšem. V jednej z mojich obľúbených kníh som čítal.. Vlastne ani nie je dôležité rozprávať celý príbeh, ktorý som v nej čítal, v pamäti mi ale utkvelo slovné spojenie meditácia kroku a je to objasnené asi takt: .proste len stále kráčaj a na nič nemysli, mysli proste len na ďalší krok, ktorý musí nasledovať po tom uplynulom...a tak s hlavou upriamenou do zeme upadneš do príjemného  tranzu, keď na nič nemyslíš, iba absolútne bezducho a automaticky kráčaš a možno to slovné spojenie vôbec neoznačuje to, čo som teraz popísal, možno je to čosi celkom iné. Ja som to ale pochopil takto a takto to teda budem aj interpretovať ďalej. No, ale dôvod, prečo som vám opisoval meditáciu kroku je ten, že teraz to aplikujem na písanie. Mohlo by sa to volať meditácia písania ,ale je aj tak úplne jedno, ako sa to bude volať a či sa to vôbec bude nejako volať. Dôležité je, že len tak píšem  a nemyslím na to čo všetko som dnes pokazil. Myslím čisto len na to, čo bude napísane v ďalšom riadku. alebo ani nie v ďalšom riadku, ale len asi tak 4 až 5 slov dopredu a celkom to zaberá. Je to vážne ako s tým kráčaním, len automaticky píšem čo ma len napadne a nemyslím na nič iné, teda ani na to, ako to bude chápať ten, čo to bude po mne čítať, ak sa vôbec niekto taký nájde. Vidíte, ani len na to nemyslím, či to vôbec bude niekto čítať, preto sa môže zdať, že sú tu popísané len samé hlúposti a možno je to naozaj tak, možno sú tu popísané fakt len samé hlúposti, ale keď aj tých 15 minút, čo tie hlúposti píšem nemusím myslieť na to, čo už som aj tak hore písal, tak to bolo skutočne plodných a dobre využitých 15 minút, ktoré mali zmysel. To, že ma zamestnali a tu chvíľu mi nedovoľovali myslieť na nič iné, len na to písanie bol ich zmysel. A plodných nemyslím ,akože som niečo výnimočného splodil, ale tak že som sa dobre odreagoval pri tom, ako som len tak bezmyšlienkovite a automaticky udieral do kláves. Obávam sa len jediného okamihu a to toho, že mi dôjdu tieto plytké myšlienky a nebudem mat čo písať. Potom sa budem musieť vrátiť späť do sivej reality a ten návrat určite nebude príjemný. To som si istý. Čo ale robiť? Myšlienky mi už skutočne dochádzajú a písať nasilu hlúposti bez významu je už asi vážne moc aj na takého skrachovanca, ako som ja. A momentálne teda skrachovaný určite som. Potom, ako som sa zas zachoval ,ako som povedal veci, ktoré som vôbec ale vôbec nechcel a nemal povedať sa cítim skutočne mizerne a kde- ktorému skrachovancovi ešte môžem závidieť jeho duševné rozpoloženie. Práve som sa rozhodol, že vám to celé objasním, celý pôvod tohto veľdiela a dôvod, prečo vzniklo. Lepšie povedané, prečo ešte stále vzniká, keď už ste sa dočítali až sem, zaslúžite si to vedieť. Ide totiž o to, že som dnes jednej babe povedal že sa mi páči, napriek tomu, že som si sľúbil, ba dokonca som sa sám sebe zaviazal, že to nesmiem žiadnej, alebo ak mam byť úprimný,  konkrétne tejto babe za žiadnych okolností povedať. Vyvinul som si totiž takú teóriu, že keď nejakej babe, ktorá sa vám páči poviete, že sa vám páči, celkom iste ju tým odplašíte a to teda nepíšem len tak, to je podložené, aj keď možno nie z úplne najspoľahlivejších zdrojov. Totižto ja si to myslím podľa seba. Väčšinou to totiž ja vnímam tak, že keď je úplne jasné, že sa páčim nejakej babe, tak u mňa stráca na hodnote. Viem, že je odo mňa úplne hnusné, až strašné že to takto napíšem, asi to tak naozaj ale je. Dosť už na túto tému -povedal som si a hľadal som inšpiráciu v každodennom živote V mojom živote a vo veciach, ktoré každý deň prežívam. Napríklad dnes som šiel domov a na ceste bola žaba. Ani nie moc veľká ani nie moc malá. Proste obyčajná žaba. Asi vás však žiadne žaby nezaujímajú a keby áno, tak si kúpite literatúru o žabách. To som asi len ja zas chcel byť zbytočne hĺbavý a rozpisovať sa tu o tom, ako som tej žabke pomohol a ako som mal pocit, že keď to neurobím, stane sa niečo zlé. Lepšie povedané mal som pocit, že je naozaj nevyhnutné, aby som tej žabke pomohol a dal ju preč z cesty, kde ju veľmi pravdepodobne čakala smrť, pretože sa nevedela hýbať, lebo bola zranená. Čo na tom ale záleží, či tá žaba umrie dnes, alebo zajtra, alebo o tri roky. Vôbec nič. Prečo som mal potom ten zvláštny pocit, že jej musím pomôcť? To ale nie je to hlavné, čo ma teraz napadne, keď si spomeniem na to, ako som ju dával preč z tej cesty. V prvom rade ma napadne, alebo teda ma napadlo, keď som ju prenášal, že nikdy nebudem môcť byť na tomto svete skutočne šťastný, kým na ňom budú každodenne umierať  bezbranné žabky, vinou človeka.. Tým pádom, by som už nikdy nemohol byť skutočne šťastný. Ale ja som. Teda presne teraz možno nie som, ale niekedy naozaj bývam. Prečo ma to teda napadlo? Tak keď na túto otázku nájdem odpoveď, budem asi o niečo spokojnejší, alebo aspoň pokojnejší. Alebo možno aj nie. Ďalší môj problém je, že som asi naozaj zbytočne a často nasilu hĺbavý a sentimentálny. Napríklad minule som v autobuse videl niečo na zemi. Teda nie niečo, ale motýľa. Nehybného motýľa, možno už mŕtveho a možno len neschopného lietať, v čom, ale v konečnom dôsledku nie je žiaden rozdiel, keď si uvedomíme, že nehybne ležal na dlážke autobusu, v ktorom sa denne prepraví kvantum ľudí. O to ale teraz nejde. Ide o to, že prvé, čo ma napadlo, keď som ho teda uvidel, boli slová :“niečo smutné“ no povedzte je to normálne? Asi nie je. A potom som si celou cestou skoro až kým som nevystúpil hovoril v duchu takáto podobné slovné spojenia a vždy som si k tomu ktorému niečo konkrétneho predstavil. Napr. niečo bežné, som si pomyslel a predstavil si pri tom motýľa, ako lieta vonku niekde na lúke alebo niečo pekné a to som sa len pozrel na toho motýľa, ktorého som videl na tej podlahe. Čo z toho plynie? Aké ponaučenie? Žiadne. No ale mne z toho vtedy plynulo, že niektoré veci môžu byť smutné a pekné zároveň a práve dnes, keď som šiel znova autobusom som získal ďalšie ponaučenie a to také že veci nie sú vždy také, aké sa na prvý pohľad zdajú. Teda bolo to takto. Sedel som v autobuse a nastúpili dve ženy, ktoré sa očividne poznali a cestovali spolu. No ale každá si sadla na iné sedadlo a do uličky, takže si vedľa nich už nik nemohol sadnúť. Čiže tým pádom zaberali tie dve ženy štyri miesta . Pravda je taká, že nemám vôbec ale vôbec rád, keď niekto zaberá dve miesta a vždy sa náležite rozčúlim, keď to vidím. Samozrejme, že len v duchu, sám pre seba a rovnako v duchu a sám  pre seba pátram po príčine, prečo si ten ktorý človek takto sadne. Málokedy však na ňu prídem. No a teraz som takisto začal pátrať po príčine, prečo sa tieto dve spoločníčky rozhodli sadnúť si každá na iné sedadlo, keď očividne cestovali spolu. Nevedel som na tú príčinu prísť a už som bol patrične rozčúlený, keď naše cestovateľky vystupovali a na tom istom mieste som vystupoval aj ja. Až vtedy som zbadal malé dievčatko, ktoré sedelo vedľa jednej z tých žien. Ona teda nezaberala dve miesta, ale tie boli normálne obsadené tou pani a tým malým dievčatkom. No a vtedy som si povedal, že veci naozaj nie sú vždy také, ako sa na prvý pohľad zdá. No a to boli zatiaľ asi tak všetky ponaučenia z prostriedkov mestskej hromadnej dopravy. No a keďže mi  inšpirácia z každodenného života dochádza, musím sa zaoberať myšlienkami hlbšími. Myšlienkami o vzniku tohto sveta alebo vlastne nie o vzniku sveta, ale o zmysle života. Tak to už bude asi moc aj na toho najbenevolentnejšieho čitateľa. O tom som presvedčený, že teda vôbec nikto nechce čítať poučenia o zmysle života od osemnásťročného sopliaka. Ale oni to v podstate ani žiadne poučenia nie sú. Možno len nejaké to zamyslenie sa? Aký je teda zmysel života? Keď som sa nad tým naposledy zamýšľal, nič poriadne ma nevedelo napadnúť. Akurát, že zmyslom života každého človeka je výchova detí, ale aj túto myšlienku som napokon zavrhol. Dochádzam teda k záveru, že zmyslom života je hľadanie zmyslu života. Rozumiete, ako to  myslím? No tak, že každý človek si musí zmysel svojho života nájsť sám a možno je zmyslom života samotné hľadanie, lebo popri tom, ako ho hľadáme, objavujeme nové a doposiaľ nepoznané veci, či nazvime to literárnejšie úskalia  a zákutia našich životov. Jedno také úskalie ma momentálne zvnútra dosť zožiera už dlhšiu dobu a vôbec si s ním neviem poradiť. Nechce sa to stále poddať a už ma to unavuje. Ide stále o to isté dievča, o ktoré šlo aj na začiatku týchto riadkov. Myslím, že už len samotná zmienka o nej ma deprimuje, nech už ide o čokoľvek a keď ešte ide o to, s kým bola na diskotéke a s kým na kúpalisku, tak už jednoducho nie je čo dodať. Som v nezávideniahodnej situácii o tom nie je ani len tých najmenších pochýb a ja skutočne nepochybujem, o tom, že by mi niekto toto moje psychické rozpoloženie závidel. Čo je, ale na celej veci najhoršie je to, že už vážne nevidím východisko. Deň čo deň sa zožieram a trápim fakticky pre nič. Ale ja si nedokážem pomôcť. Jediné čo viem celkom isto je, že už to takto viac nechcem. Čo teda robiť? Môj brat, ktorý má dosť odlišnú povahu a tiež názory na veci takéhoto charakteru by mi poradil, aby som jej to všetko povedal. To ja ale nedokážem. Iná rada by mohla znieť, aby som sa na ňu jednoducho ale hlavne definitívne vykašľal. Ale istotne si dokážete ľahko domyslieť, že ani to nedokážem a ten kto je bez viny, nech hodí prvý kameňom. Kto z vás by to dokázal? Viem, že sú také povahy, ale ja k nim určite nepatrím. No nemuselo by to byť vôbec zlé. Teoreticky by to mohol byť veľký dar. Ale aj veľké prekliatie. Taká neschopnosť viazať sa . To už ale zo mňa asi hovorí závisť. Aby som bol úprimný, teraz už zo mňa hovorí všeličo. Teda aby som bol presnejší. Snažím sa upnúť na všeličo, aby som len nemusel myslieť na ňu a na to čo teraz robí a čo, ale hlavne s kým bude robiť napríklad aj zajtra, alebo ja pozajtra Čiže to je môj ďalší problém. Neviem sa na nič iné poriadne sústrediť. No to už asi tak trochu aj preháňam, ale nechýba mi k tomu veľa, aby som tak ozaj dopadol. Zatiaľ som len permanentne vytočený a nervózny zakaždým, keď sa dopočujem niečo nové o jej spoločenskom živote. Aby ste boli v obraze. Pod pojmom „jej spoločenský život“ si predstavujem to ,ako chodí von a na kúpaliská a na diskotéky s rozličnými chalanmi, ktorým väčšinou nesiaham ani po päty. Ako vravím, to si pod týmto pojmom predstavujem ja. Možno, že v skutočnosti nechodí von a ani na kúpaliská a tie ostatne miesta s rozličnými chalanmi, ktorým nesiaham ani po päty, ale keby som si predstavoval, ako sedí doma a číta si knižku, ktorú často odkladá nabok, pretože je svojim vnútorným hlasom nútená uvažovať o mne, tak ako to robievam ja, nemohol by som sa pokojne zožierať. A to ja už nedokážem. Teda nezožierať sa. Ako som už bol povedal, nie je mi čo závidieť. Večná škoda, že sa nedokážem zaprieť a nemyslieť už vôbec na ňu, alebo nie? Nie je to na škodu? Je to dobre, lebo takto aspoň jestvuje šanca, malinká možnosť, že sa dáme dokopy a ja budem nekonečne šťastný?

Povedal by som že tá šanca už dávno zanikla a ja už na ňu nie som nútený myslieť. Ani najmenej. Lenže je potrebné jedným dychom dodať, že odkedy som písal predchádzajúce riadky prešlo dobrých pár mesiacov. Čiže vlastne ani neviem načo pokračujem v písaní tejto kvázi  poviedky, keď bola celá o nej a o tom ako som sa zožieral a ako som na ňu neprestajne myslel. A teraz keď to už neplatí, táto celá poviedka stráca význam. Možno práve preto pokračujem v písaní. Aby som jej dal nový zmysel. Nový rozmer takpovediac. Ale načo dávať starým veciam, ktoré už jeden rozmer majú ďalší?  Zbytočná vec. Ale načo dávať veciam vôbec nejaký rozmer. Každá vec ma svoj zmysel už tým, že existuje. Má ho sama od seba a nikto jej ho nemusí dávať. Čiže keď ja napíšem túto kvázi poviedku bude mať zmysel aký jej prisúdi každý, kto si ju prečíta, ak si ju vôbec niekto prečíta. Čiže ja jej vôbec žiaden rozmer a už vonkoncom zmysel dávať nemusím. Pre každého bude o niečom inom  a pre niekoho o ničom. Keď sa ale nájde jediný človek, pre ktorého bude o niečom, tak bude mať zmysel a bude mať zmysel, že bola napísaná. Čiže nie je zlé dávať veciam zmysel tým, že ich vytvárame. Nie je zlé vytvárať veci!